Diagnóza: prvodarca

Autor: Dominika Svetlíková | 31.1.2011 o 20:15 | (upravené 31.1.2011 o 20:26) Karma článku: 8.89 | Prečítané  2127-krát

Neidentifikovateľné hučanie naokolo, možno krik, ja neviem, tuším niekam padám, celé je to ako veľmi, veľmi zlý sen, ale prebudenie je ešte horšie, len matne rozoznávam tváre ľudí, ktorých som nikdy v živote nevidela, fakt začínam mať strach.....

„No, na to, že ste prvodarkyňa idete už dosť neskoro. A tak poďte, spravíme vám odbery.“ Tlak dobrý, odbery v poriadku, nič ma nemohlo dnes zastaviť pred darovaním krvi.

Posledné 3 roky som snívala o tomto dni – konečne osemnásťročná. Plánovala som ísť hneď v deň narodenín, no nakoniec sa vyskytla ponuka ísť v tom čase do Belgicka. Rozmýšľala som nad tým, bola som kúsok od odmietnutia, no ale zvíťazil „rozum“ a presvedčenie, že zo mňa neubudne, keď pôjdem darovať o týždeň neskôr. Z týždňa sa stalo niekoľko mesiacov, stresy v škole, prebdené noci a choroba, hocičo z toho ma mohlo po vyplnení dotazníka poslať rovno domov. Ale 31. január, deň polročných prázdnin, uzatvorené známky za mnou, vyspinkaná do ružova po víkende.....lepšie to už byť nemohlo.

Zistila som si, čo by sa nemalo jesť pred darovaním a tak som deň strávila v askéze bez mäsa, zatiaľ čo rozvoniavajúci nedeľný obed dráždil moje chuťové i čuchové bunky. Pondelok – deň D, som sa v kľude najedla, prečítala si kapitolku z knihy, proste pohodička, žiadne naháňanie. Do nemocnice som prišla niekedy predobedom, nebola som hladná ani unavená. Prešla som všetkými testami, dostala štempel a už som mohla obdivovať tú nádhernú miestnosť, v ktorej sa vykonávajú odbery (od malička som zaťažená na nemocničné prostredie).

„Ráno sme tu mali takých piatich chalanov, navzájom sa hecovali, ale nakoniec z nich daroval len jeden – ten najútlejší, čo sa z nich najviac bál, ešte keď mi tu ležal, sa triasol od strachu. Tí ostatní nemohli, jeden mal na raňajky mlieko, ďalší zas zvýšené leukocyty,...,“ hovorila mi sestrička, zatiaľ čo pripravovala krvný vak a napichla mi ruku. Ani jedno z toho nebol môj prípad. Hladina endorfínov vo mne dosahovala vrchol, pri pohľade na moju krv pumpujúcu do krvného vaku som bola na vrchole blaha :)

Tak o tomto som celé roky snívala... Všetko prebiehalo v pohode, krv tiekla prúdom :D Monotónny zvuk vychádzajúci z prístroja odoberajúceho krv mal priam uspávacie účinky. „Už tuším aj je 450.“ Konečne, začínalo mi byť trochu blbo. „Asi mi nie je dobre....“ chcela som povedať. Možno sa i stalo, neviem, bola to posledná vec, ktorú si pamätám, potom len hučanie naokolo, pád dozadu a možno ešte niečo, len som zrazu prichádzala k sebe, otvárala oči, totálne dezorientovaná, snažila som sa spomenúť si, kde som, a vlastne aj kto som a nado mnou sa skláňali minimálne 4 ošetrovatelia. Do ruchu neprestával znieť uspávací zvuk prístroja, až som konečne ako – tak začala prichádzať k sebe, i keď mi stále nebolo jasné, prečo mám hlavu tak neprirodzene nízko a zaklonenú a čo sa mohlo stať, že mi skoro zapadol jazyk. „Práve som jej išla vytiahnuť ihlu, ale dostala kŕč do ruky a skolabovala.“ Ach jo, a to som robila všetko pre to, aby dnešný deň prebehol normálne :) „Možno nízky hemoglobín.“ „Nie, Hb mala veľmi dobrý.“

Trochu sme rozobrali situáciu, či sa im to stáva často. A zatiaľ čo som jedla rožok, popíjala čaj a zasnene sa dívala von z okna na chirurgický pavilón, kde na prízemí je moje vysnívané ARO, prišla som na nasledovné:

1. Koľko nádejných darcov príde, vyplnia dotazník a skôr, ako by im zmerali tlak, sú vyradení, lebo predtým jedli kus mäsa alebo niečo mliečne. Uvedomujem si, že nie každý považuje za samozrejmosť si dopredu zistiť viac, pritom stačí vygoogliť NTS a zistiť, čo treba dodržať pred odberom.

2. Už od začiatku dnes nikto nebol nadšení, že som prišla neskoro a nie hneď ráno. Pritom do konca odberových hodín bolo ešte veľa času. Aj sestrička mi hovorila, nech nabudúce prídem hneď zrána, organizmus sa so stratou ľahšie vysporiada. O tom však na www.ntssr.sk nie je zmienka. Skôr sa tam hovorí o predĺžených odberových hodinách – v utorok až do 17:00. A pritom zo skúsenosti, ako som sa dnes dozvedela, kolapsov pri odbere skoro ráno býva veľmi málo, zatiaľ čo s pribúdajúcim časom sa ich počet zvyšuje. O tom som ale na žiadnej stránke nenašla zmienku.

3. Darovanie krvi je dobrovoľné a nikto do toho nemôže byť akokoľvek, hoc i nepriamo nútený. Dnes ráno daroval chalan, ktorý možno len nechcel byť kamarátmi považovaný za zbabelca a usvedčený zo strachu, preto išiel i keď so strachom. Taký stres sa odrazí i na kvalite krvi, plus pre jeho podvedomie je to negatívna skúsenosť, ktorá ho asi nezbavila strachu z ihly.

 

Na cestu domov mi vybavili „limuzínu“ z NTS, s doprovodom švárneho ošetrovateľa až ku dverám :)

A tak si teraz ležím na posteli, oddychujem, lejem do seba tie 2 litre tekutín, ako mi nakázali, zapíjam nimi vyfasované multivitamíny+železo pre darcov krvi a dúfam, že pani doktorka nemyslela vážne, že ma na rok vyradí z evidencie darcov...

Ale inak veľmi ďakujem všetkým z NTS TN, ktorí sa o mňa starali a v minútových intervaloch mi ponúkali čaj
:)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Rodák z Martina: Byť gayom na Slovensku vyžaduje odvahu

Comming out bola v jeho živote nádherná chvíľa, tvrdí Peter Karpo Prince. Dnes je ženatý, s manželom žijú v Tel Avive a rozhodli sa pre dieťa.

KOMENTÁRE

Politikov zaujíma len chrumkavé sústo v alobale

Problémom Slovenska nie sú len netransparentné dotácie na hnedé uhlie.


Už ste čítali?