reklama

"My ten vlak už nestihneme..."

Sobota ráno, vlastne predobedom. My, hlavné hrdinky tohto príbehu – 2 študentky – sme sa práve zobudili po troch hodinách spánku. Od večera do rána sme sa vytancovali na Ondrejskej zábave v UPCčku, spať sme šli s vychádzajúcim slnkom. Dnešné ráno nás čakala už len cesta domov – smer Trenčín a Trenčianska Teplá a potom dobrý, dlhý spánok. U mňa doma sa mala ešte pred tým, ako večer zaľahnem do teplých perín, konať oslava – babina mala v týždni meniny. Rodičom som sľúbila, že stihnem vlak o dvanástej z Bratislavy. A nič nenasvedčovalo tomu, že by to malo byť inak.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (6)

V slnkom prežiarenej izbe sme si pobalili posledné veci, rozdelili si jednu mandarínku a nabrali smer autobusová zastávka Cintorín Slávičie údolie. Nechala som sa viesť Aničkou, ona tu je na intráku doma, ja som u nej len prespala po zábave. Preto som si dva dni pred tým doma pozrela všetky autobusy, kedy mi idú, len ten posledný na stanicu som nechala na „domácu“, veď ona už bude vedieť.

„No, Domi, práve nám jeden pred štyrmi minútami ušiel, ďalší ide až o 20 minút, ale to by sme už asi nastíhali vlak.“ Pohodička, ideme o dve zastávky ďalej, odtiaľ ide ešte nejaký iný spoj, priamo na Hlavnú stanicu.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Predierali sme sa teda zasneženým chodníkom, ja trochu pozadu, už druhý deň behám po BA, cestovná taška s krojom, ktorý nie je najľahší raz v jednej, raz v druhej ruke. Svalovica na oboch musculus biceps brachii ma primäla snívať o tom, ako už sedím v autobuse, vo vlaku, neskôr pri obede...

S pribúdajúcimi prejdenými metrami sa však náš vysnívaný autobus nepribližoval, zatiaľ čo čas pokročil. Prechádzali sme cez most ponad ulicu Lafranconi. Slnko svietilo do očí, topilo sneh a vo mne rozpaľovalo pochybnosti, či sa k tej zastávke vôbec dostaneme. ´Dôveruj Pánovi, On ťa už nejako privedie, kam máš ísť.´ Znelo mi v hlave. „Domi, mám chuť niekoho stopnúť, či by nás neodviezol na stanicu.“ „Nie Ani, ideme ďalej, koho by si tu chcela stopnúť.“

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Zatiaľ čo sa Anička kohosi pýtala na zastávku, vo mne už slnko začínalo rozpaľovať aj hnev. Akosi som nedokázala pochopiť, že tu niekto býva, pravidelne odtiaľto chodí autobusom a nepozná zastávky v okolí, spoje, časy...že smerom k zastávke sa rozbehne po zlej strane ulice, pričom v diaľke rozhodne nevidno nijaký nadchod ponad šesť prúdovú cestu... Pomaly som sa začala lúčiť s vlakom. No skôr, ako by ma ovládol hnev som zahnala tieto myšlienky a opakovala si, aby som to nechala na Pána, že On ma už nejako dostane tam, kam mám ísť.

Keď som už pochopila, že aj keby nám v tejto chvíli ide nejaký autobus, aj tak neprídeme na čas na stanicu. No pokúsila som sa o posledný krok. Vrátiť sa späť na poslednú známu zastávku a snáď nám niečo pôjde. Musím ten vlak stihnúť, dohodla som sa na tom s našimi. Cestou cez most padol pohľad mojich očí na auto, stojace na červenej na moste. ŠPZ bola TN. ´Hm, Trenčan, mohol by mať pochopenie pre Trenčanky.´ „Aha, Trenčan.“ Nerozhodne som stála na chodníku, medzi autom a nami bol jeden prúd, cesta bola síce prázdna, no to netrvá večne. Ale Anička sa rozbehla cez cestu, zaťukala šoférovi na okno a o sekundu už otvárala dvere za ním.. Pochopila som. Letela som za ňou, keď som nasadala, vyrútili sa autá oproti. Náš záchranca sa bál hlavne o kvetinku položenú na zadných sedadlách, možno už aj oľutoval, že nás berie, keď som ju len-len neprisadla. Obrátiť auto a smer stanica. Vyslala som hore jeden Otčenáš a premýšľala nad jedným desiatkom, to vždy „zaberá“. „No, baby, máme desať minút, to je aj autom čo robiť.“ Vraví náš šofér, nasmerované to mal pôvodne do Brna. Už po chvíli mi došlo, čo bude asi najväčší problém. Semafory. Zastali sme na prvom. ´Pane, hoď nám tam zelenú.´ A už sme šli. Tieto myšlienky sprevádzali celú cestu. Zatiaľ čo náš šofér hovoril, ako kedysi tiež stopoval, naše auto uháňalo zelenou vlnou. Naskočila na každej jednej križovatke. „Tu k SAV-ke nám to stačí, to už prebehneme.“ „Veď vás už hodím rovno na stanicu.“ Posledná križovatka, odbočka vľavo – červená. Pohľad na hodinky, náš vlak odchádzal v priebehu minúty-dvoch. ´Dostali sme sa až sem, aby...´ Zelená. Náš Trenčan nám zastavil priamo pred stanicou, jedno veľké ďakujeme počas vystupovania a už sme leteli na nástupište. ´11:55, máme dve minúty, to dáme.´ Na nástupišti číslo 3 už boli dva vlaky, oba do Košíc, sprievodca pískal na odchod, Anička predo mnou to zobrala „osobne“ a chcela letieť do prvého vagónu, nevšimnúc si, že to je IC, našťastie som nás stihla usmerniť do rýchliku na druhej strane. Vleteli sme do prvého vagónu, tašku hodili na zem a v neuveriteľnom šťastí sme sa smiali a objímali. Sprievodca na nástupišti pozrel na nás. „Len sa nezbláznite!“ Utrúsil a zavrel za nami dvere. O chvíľu sa vlak pohol, my v ňom, vonku slniečko svietilo, koľajnice boli zasnežené, polia navôkol zasnežené, pod snehom žltá uschnutá tráva. Nádherný pohľad.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Po ceste prišiel sprievodca, Anička hneď hovorí, že ona si chce kúpiť (ja som si predvídavo deň predtým kúpila rovno spiatočný :)). „To vy dve ste sa tak tešili, keď ste nastúpili?“ Odpoveďou mu bol náš smiech. Stále nevedel doceniť, a ani nemohol, krásu okamihu :)

Neskôr som si otvorila časopis, v ktorom na ten deň stála meditácia uvedená slovami: Pre slávu svojho mena, pomôž nám, Bože.“

Dominika Svetlíková

Dominika Svetlíková

Bloger 
  • Počet článkov:  4
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Maturantka, snívajúca.....napr. o medicíne. Zoznam autorových rubrík:  Futbal je náš životSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu